Všetkých, ktorým sa páčia moje fotky, by som rada pozvala na moju FB stránku venovanú fotkám, ktoré som fotila a zároveň aj fotkám, na ktorých som ja hlavným objektom:

What´s on my mind

Kritika k rastu nestačí

2. října 2017 v 14:04 | Chloë Noir
Mnoho ľudí kreatívne tvorí a mnohí sa chcú aj svojimi dielami aj pochváliť. Veď predsalen nám internet poskytuje neskutočné množstvo možností, tak prečo to nevyužiť?

Ak sa človek rozhodne ukázať svoje diela niekomu, či už blízkemu alebo rovno celému svetu, sú následné reakcie častokrát to, čo človeka môže motivovať, alebo naopak - tú motiváciu úplne zakopať.

Bol súčasťou môjho detstva

22. července 2017 v 21:34 | Chloë Noir
Štvrtok bol smutný deň...veľmi smutný.
Nepamätám, že by som niekedy plakala kvôli niekomu, koho som osobne nepoznala, no toto bol úder, ktorý som nečakala. Ktorý asi nečakal nikto z nás...
A hoci som o tom pôvodne písať nechcela...jednoducho mi to nedá.

Linkin Park bola prvá alternatívna kapela, ktorú som kedy počúvala. Bola mojou vstupnou bránou do sveta rocku, metalu, gothiky a punku, ktoré majú veľký podiel na tom, kým teraz som.
Pamätám si na časy, ešte na základke, keď sme so spolužiačkou a kamarátkou mali naše LP zošity, kde sme lepili články a obrázky, prepisovali texty a všetko, čo sme o kapele a jej členoch vedeli vyhrabať. Nad posteľou som mala veľký Linkin Park plagát a nebudem klamať...Chester bol môj prvý celebrity chrush.
Samozrejme, časom toto mega fanynkovské zbieranie ustalo, no láske ku kapele ostala. Piesne boli vždy emotívne a Chesterov (aj Mike-ov) hlas nezameniteľný.
Aj keď je pravda, že najnovší album ma až tak nezaujal, nakoľko napriek Chesterovmu hlasu a stále dobrým textom bola hudba mimo môj štýl, stále som sa rada vracala k starším veciam a aj k svelým spomienkam, ktoré mnohé piesne vyvolávali.
Mnohé texty mi najmä počas mladosti boli veľkou oporou a neraz mi pomohli počas ťažkého obdobia.
Linkin Park bol súčasťou môjho detstva a dospievania...

Chester vyzeral veselo a plný energie, ale ako niekto, kto vie, aké depresie dokážu byť, viem, že vyzerať šťastie a spokojne neznamená, že človek aj je skutočne šťastný a spokojný.
Niektorí hovoria, že samovražda je zbabelý čin. Sebecký, najmä ak človek zanechá za sebou rodinu.
Lenže málokto vie, aké sú myšlienky počas depresie, že človek, ktorý spácha samovraždu málokedy koná zo sobeckých dôvodov (aj keď to ľuďom môže pripadať inak), ale skôr naopak...neraz je to pocit, že bez neho bude každému lepšie, ktorý človeka k takýmto skutkom doženie.
Nikto však nemôže vedieť, čo sa skutočne odohrávalo Chesterovi v mysli, čo prežíval, najmä po tom, čo si život pred niekoľkými mesiacmi vzal aj jeho kamarát. Ale je jasné, že to pre neho nebolo ľahké.

Stále by som chcela veriť, že je to len hoax. Alebo hoci aj nejaký prank, alebo sen. Je to príliš neuveriteľné...

A neviem si ani predstaviť, aké ťažké to musí byť pre jeho rodinu a kamarátov... :(

Odpočívaj v pokoji, Chester...
Prvý song, ktorý som od nich počula. A hneď som si ich zamilovala...

Byť goth ma naučilo:

19. června 2017 v 19:48 | Chloë Noir

- Nebáť sa byť sama sebou

Vybočiť zo stáda nie je jednoduché, pretože okolie to nie vždy prijme tolerantne. Chce to odhodlanie, odvahu a obrniť sa hrošou kožou. A najmä sa skutočne cítiť spokojne sama so sebou, pretože potom človeka len tak ľahko niečo nerozhodí.

Od tých spočiatku neistých a nervóznych krôčkov som už ubehla dosť veľkú vzdialenosť..
Som kto som a som na to hrdá. Môj vkus, moje hobby, moje názory...už sa dávno nebojím vyjadriť sa...

Výskušala som platenú reklamu na Facebook-u

16. června 2017 v 19:46 | Chloë Noir
Skúsili ste už niekedy zaplatiť si, aby mala vaša Facebook stránka lepší dosah?

Mať stránku na Facebook-u má svoje výhody, aj nevýhody. No aj napriek nevýhodam je to stále jedna z tých lepších (a asi aj najpopulárnejších) možností, ako dostať svoju tvorbu do povedomia iných.
Svoju stránku, kde prezentujem najmä moju "modelingovú" tvorbu, mám už niečo cez tri roky. To rozhodne nie je krátka doba (ale na dĺžku existencie tohto blogu aj tak nemá :D). Predtým som mala ešte jednu, kde som chcela dávať fotky, ktoré odfotím, no nakoľko som sa pred foťákom začala pohybovať častejšie, než za ním, tak som sa rozhodla tie dve stránky a aj ich obsah zlúčiť.
V tom čase som bola uchvátená, keď sa mi nazbierala prvá stovka ľudí, ktorí dali "lajk". Ale samozrejme, my ľudia dokážeme byť nenažraní občas, a povedzme si rovno...kto by nechcel vidieť väčšie čísla? A je jedno, či ide o FB stránku, alebo blog (aj keď niektoré čísla majú vždy väčšiu váhu, ako iné...tak ako je číslo na počítadle nič, keď pod článkami nie sú žiadne reakcie, tak je aj počet followerov nič, ak na príspevky nikto nereaguje).
Od tej prvej stovky však ubehlo už dosť času a tých stoviek pomaly pribúdalo, až som nedávno prekročila 8000. A to už je číslo, o ktorom sa mi v čase, keď som stránku zakladala, ani nesnívalo.

To nie je dôležité?

1. června 2017 v 1:51 | Chloë Noir
"Mami, chcela by som klavír. Alebo aspoň klávesy."
"A načo by ti to bolo?"
"Chcela by som sa naučiť hrať."
"Hlúposti. Venuj sa škole, a tomu, čo je dôležité..."

Možno to poznáte, alebo možno aj nie.
Problémom niektorých dospelých občas býva, že zabudli, že aj oni boli deti, že aj oni boli mladí. Možno kedysi chceli tiež hrať na hudobný nástroj. Možno chceli maľovať, spievať či tancovať. A možno sa niečomu z toho aj skutočne venovali. Alebo možno pocítili rovnaký prístup, ako majú teraz aj oni sami.

Výlet do útulku

27. května 2017 v 15:14 | Chloë Noir
Raz v chladnú, no slnečnú nedeľu sme sa s kamarátom vybrali do útulku. Bolo to už pomerne dávno, no stále si to pamätám čerstvo, nakoľko tento zážitok pozmenil trochu môj pohľad.
Naším cieľom bolo fotenie, ktoré mal naplánované. Témou bola "zmena" a jeho nápad bol ukázať zmenu z pohľadu psíka, pre ktorého si príde nový majiteľ.
Nápad sa mi veľmi páčil, pretože zvieratá mám rada a na deň medzi psíkmi som sa tešila. No bolo to trochu inak, než som si predstavovala.

V útulku som bola len raz a aj to v nejakom inom a veľmi, veľmi dávno. Boli tam však aj iné zvieratá, boli v kotercoch v miestnostiach. Na pohľad, ktorý sa mi naskytol pri príchode na miesto som teda veľmi pripravená nebola. Keď sme sa po mini "túre" blížili na miesto, už z diaľky sa ozýval štekot. A keď sme dorazili na miesto rozbehlo sa k nám niekoľko psov. Nehovorím o počte päť-šesť psov, skôr takých dvadsať. S riadnym štekotom, niektoré s vrčaním.

"Toľko peňazí len za stláčanie tlačidla? To predsa zvládne každý!"

27. března 2017 v 3:42 | Chloë Noir
K tomuto článku ma nakopol jeden parodický článok, ktorý som našla vo foto-skupine na Facebooku.
Článok bol písaný ako vtip, no za jeho slovami sa skrývalo aj trochu trpkosti. Pretože hoci humorný, predsa ukazoval to, čo si niektorí ľudia o tom, byť fotograf aj skutočne myslia.

Niektorí ľudia si myslia, že fotograf len stláča tlačítka, že to ten vymakaný drahý foťák odvedie všetku prácu.
O to smutnejšie, keď sa nájdu ľudia s týmto uvažovaním, ktorí si teda ten drahý foťák kúpia a rozhodnú sa pustiť sa na dráhu fotografa.

Skutočne existujú fotografi, ktorých výsledky prác sa aj rovnajú takémuto uvažovaniu - fotky bez nápadov, s úpravou alebo nevhodnou alebo úplne chýbajúcou a ešte ani kvalita snímku častokrát nezodpovedá tomu, čo by ich foťák dokázal v rukách šikovnejších dokázať.

Cesty, busy, zastávky alebo poďme si zanadávať II

9. března 2017 v 0:01 | Chloë Noir
"Sedadlá slúžia na sedenie!"

Stretla som sa s tým nie len raz ale skoro vždy to vie rozčúliť. Najmä aj preto, lebo sú to tí starší, kto neustále nadáva na "mládež", že nepustia starších sadnúť si, no zároveň sú to práve starší, u ktorých som sa s tým stretla najviac.
Staršie dámy si očividne sedadlá občas mýlia s miestom na odkladanie tašiek. Autobus je natrieskaný, ale milá dáma obsadzuje dve sedadlá, pretože si nevie zložiť tašku alebo kabelku na kolená alebo pod nohy, tak ako väčšina, a namiesto toho obsadí celé jedno miesto, za ktoré si vlastne ani neplatí. A keď nastúpi nejaká babička, tak sa nepôjde opýtať, či si môže sadnúť, na "voľné" miesto. Nie, veď mladí musia byť predsa plní energie, kdežto úbohá taška má toho za sebou určite veľa.

Cesty, busy, zastávky alebo poďme si zanadávať I

8. ledna 2017 v 23:07 | Chloë Noir

Zbytočné zastávky

Trasiem sa ukrytá pod zastávkou a nostalgicky spomínam na staré časy, keď boli postavené tak, aby spĺňali aj nejaký účel a chránili čakateľa pred nepriazňou počasia. Ach, dobré to časy...

Neustále keď prší, fučí, sneží či extrémne pripeká slnko a ja čakám na autobus čudujem sa, ktorý debil vymyslel dizajn tých nových zastávok, ktoré u nás stoja na väčšine miest - úzučké, celé sklenené, od zeme veľká medzera, medzi bočnými sklenenými "stenami" a strechou ďalšia veľká medzera a aby to nebolo málo, tak pre istotu medzera ešte aj priamo v strede pozdĺž celej zastávky. Je väčšinou aj škoda snažiť sa ukryť pod nimi, pretože to tak či tak nemá zmysel.
Ešte si pamätám tie veľké zastávky z vlnitého plechu. Široké, veľké a možno nie práve vkusné, no spĺňali svoj účel. Tie sú už však (až na pár výnimiek..) dávno zabudnuté a teraz nám čakanie "spríjemňujú" pekné moderné zastávky, ktoré však zrejme slúžia len na okrasu (prípadne aby šofér autobusu náhodou zastávku neminul).

Sme tu ako doma

27. června 2015 v 9:32 | Chloë Noir
Napriek tomu, že je Blog.cz predovšetkým český blogový portál, my slováci tu máme tiež nemalé zastúpenie.
Z toho, čo som si počas dlhých rokov blogovania mohla všimnúť, väčšina "domácich" čechov s tým nemá najmenší problém. Možno sa nájde pár slovíčok, ktorým nerozumejú, no inak so slovenskými blogmi nemajú problém a nevyhýbajú sa im. A za to som rada.
No je tu aj malé percento, ktoré z toho nie je nadšené. Pamätám si na jednu blogovú "petíciu", kde žiadali, aby slováci na blog.cz nesmeli. Doteraz presne netuším, či to bol len troll, alebo či to bolo myslené vážne. Napriek tomu sa nám dostalo peknej obrany od normálnych blogerov aj neblogerov, či už čechov alebo slovákov, čo bolo rozhodne veľmi milé.

Som rasista?

14. června 2015 v 17:01 | Chloë Noir
Dnes tu mám jeden rant...
Je to všade...V správach, na Facebooku, na internete, v novinách. Imigranti. A aj tu na Slovensku ich máme "privítať".
Som však rasista, ak s tým nesúhlasím? Som rasista, keď sa bojím, ako to dopadne, pretože vidím čo sa deje v iných krajinách? A pretože vidím, ako to vyzerá u nás s cigánmi?
Nehovorím, že sú všetci zlí, či už cigáni, alebo imigranti. No neverím ani, že by sa stal zázrak a práve u nás by sa usadili takí, čo by skutočne pracovali a žili ako normálni ľudia. Pretože toto je najväčší problém v krajinách, kde už imigrantov majú. A kde ich teda majú už po pokrk.
Hoci sa médiá snažia ututlať také správy, predsa niečo na verejnosť unikne. Útoky, krádeže, znásilnenia.
Viem, nie je to niečo, čo by sa nedialo aj medzi "domácimi", no príchodom imigrantov čísla týcho činov stúpajú. Imigranti držia spolu a ich útoky sú smerované na domácich. Ale samozrejme, ozvať sa nikto nemôže, veď oni chudáci sú menšina...oni nemusia robiť, oni sa nemusia báť. Ak vás napadnú a vy sa bránite, tak vy ste ten odporný rasista.
Je to tak u nás presne s cigánmi. Poznám kopu slušných a pracujúcich a nemám s nimi žiaden problém. Vždy som sa snažila neriadiť sa pleťou či náboženstvom. Nikdy som nemala nič proti slušným cigánom. Prečo by aj? Sú to ľudia ako my. Ale potom tu máme ten odpad na Luníku IX. Je to hanba pre Slovensko, pre Košice a aj pre tých slušných cigánov, ktorí to potom kvôli tej zberbe majú v živote ťažšie.

Vitajte v Kocúrkove

20. května 2015 v 19:36 | Chloë Noir
Košice sú krásne mesto. Máme pekné centrum, veľa zelene všade naokolo.
Čo však máme tiež, je zrejme banda vyššie postavených ľudí, ktorým alebo chýba empatia a logické myslenie, alebo sú jednoducho zákerní a radi sa bavia na utrpení iných.
Lebo úprimne si myslím, že rozkopať postupne celé naše mestečko a nechať ho tak už zhruba pol roka, to mi veľmi normálne nepríde.
Je fajn, že sa rozhodli opraviť električkové trate, o tom sa nehádam. Som rada, že sa snažia konečne niečo opravovať (aj keď si myslím, že sa nájde kopa vecí, ktorá by si opravu zaslúžila možno skôr), no na druhej strane...

Poznáte ten pocit...

18. dubna 2015 v 22:10 | Chloë Noir
...keď máte jednoducho chuť so všetkým seknúť?
Ten pocit, keď občas pomýšľate nad tým, že hoci nejakú činnosť máte radi, tak predsa by možno bolo lepšie prestať sa jej venovať? Pretože....pretože sa vám zrazu zdá, že v nej nie ste tak dobrí ako ste si mysleli, a že napriek tomu, že sa tomu venujete už dosť dlho, tak stále narážate na niekoho, kto ešte len začne a bang, pripadá vám, že je v tom hneď lepší...
Alebo sa nájde niekto, kto je práveže horší, no má z nejakého dôvodu omnoho viac úspechu a uznania a vy nedokážete pochopiť prečo je tomu tak...
A potom len premýšľate, prečo sa vôbec snažíte, keď aj tak nie ste dosť dobrí.

Dookola to isté...

12. dubna 2015 v 15:13 | Chloë Noir
...a ja z toho začínam byť unavená...
Len v piatok sa mi dostalo opäť výsmechu, keď téma došla k sexu a ja som vyšla s pravdou von.
Je mi jasné, že bežný človek asi veľmi nepochopí, ako niekto môže nemať chuť na sex, či mu môže byť sex hoci rovno aj odporný.
Moja orientácia nie je niečo, za čo by som sa hanbila, no ani tiež každému na posedenie nevešiam na nos, že som asexuál. Väčšinou sa snažím vysvetliť to tak trochu okľukou, lebo mnoho ľudí o asexualite ani nepočulo.
Niektoré reakcie sú vcelku milé, podporujúce alebo sprevádzané úprimne zvedavými otázkami.
A potom sú tú reakcie, ktoré mi už lezú krkom. Pretože je to to isté dookola...

Homosexuálni rodičia?

19. ledna 2015 v 20:22 | Chloë Noir
Blíži sa referendum, o ktorom zrejme počuli už všetci. Na Slovensku je teraz homosexualita a rodičovstvo témou číslo jedna a mne nedá, aby som k tomu povedala svoj názor.
O láske k rovnakému pohlaviu som sa tu už vyjadrovala a možno dokonca nie len raz. Nakoľko ja sama patrím vlastne k menšine a nakoľko som voči mnohým veciam tolerantná, či možno až flegmatická, som názoru, že homosexuáli sú tiež len ľudia, ktorí si rovnako, ako heteráci, zaslúžia lásku a život aký by chceli. Nevidím jediný dôvod, prečo by nemohli byť povolené vzťahy a svadby medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia. Nevidím jediný dôvod, prečo by to malo degradovať rodinu, manželstvo či spoločnosť, ako niektorí neustále tvrdia. Ak sa dvaja majú radi a chcú to mať aj oficiálne, tak prečo nie? Prečo im v tom brániť? Veď tým nikomu neubližujú, nikoho nenútia, aby mali tiež sobáše s rovnakým pohlavím a nikoho nenútia sa takých svadieb zúčastňovať.
Z krajín, kde sú homosexuálne svadby povolené som zatiaľ nepočula o žiadnych problémoch, ktoré by takéto manželstvá spôsobovali.

Alternatívny je trendy?

29. dubna 2014 v 11:01 | Chloë Noir
Trendy prichádzajú a odchádzajú a neraz sa trendovým stane niečo bazírujúce na niektorom alternatívnom štýle. Najmä v posledných rokoch je to dosť časté. To môže byť nepríjemné pre tých, pre ktorých ten štýl niečo znamená.

Už odkedy si pamätám som nemala rada, keď mali ľudia rovnaké veci ako ja. Neznášala som keď pri nákupoch mama stále hovorila niečo v zmysle "a toto nechceš, teraz je to moderné?" alebo prípadne "toto je pekné, všetci to teraz nosia". Nepáčila sa mi predstava nosiť niečo len preto, lebo to majú všetci, lebo je to momentálne trendové a moderné, preto popravde nedokážem veľmi pochopiť mnoho dnešných ľudí, ktorí sa hrnú za každým trendom ako zombie za čerstvým mozgom.

Keď deti klamú...

24. dubna 2014 v 19:22 | Chloë Noir
Hovorí sa, že deti sú úprimné, no že je to úplne pravda, to by som netvrdila. Práve v mladom detskom veku sa deti učia, že aj napriek tomu, že by klamať nemali, je klamanie častokrát "lepšie" než povedať pravdu.
Na jednej strane je tu totiž tvrdenie, že klamstvo je zlé a hovoriť by sa mala pravda. Ale potom na druhej strane je tu niečo iné, čo týmto tvrdením môže otriasť a čo môže viesť dieťa k tomu, aby klamalo - skúsenosti.

"Si ešte panna? Hanba ti!"

2. dubna 2014 v 9:36 | Chloë Noir
Dnešný svet mi občas pripadá ako obrátený hore nohami. To, čo bolo kedysi tak cenené je dnes častokrát dôvodom posmechu.

Ako som už kedysi dávnejšie písala, v dnešných časoch je sex jednoducho všade. Už to zvyčajne nie je žiadne tabu...
A to ani pre neplnoletých. Takmer od základnej školy sa niektorí chvália svojimi prvými skúsenosťami (hoci nie vždy sú aj skutočné...občas je to len spôsob, ako byť "cool"). V teen časopisoch sa prepierajú rady ohľadom sexu a do poradní (či už tých v časopisoch alebo do rôznych online) píšu už aj trinásťročné deti pýtajúce si radu.
Nebudem ani hovoriť o tom, ako som v trinástich zrejme ani netušila, čo sex je...a ako som o neho vlastne nikdy neprejavovala záujem. A vlastne ani teraz stále nedokážem pochopiť, čo s tým všetci toľko majú, ale tak to je už o inom.
To, čo ma zaráža je nielen to, v akom mladom veku mnohí začínajú, ale tiež to, ako zhora sa mnohí dívajú na tých, ktorí majú nad 18-násť a ešte sú panny. A to ani nehovorím o tom, ak má niekto nad 20.

Victim blaming... Vinníkom je obeť?!

21. března 2014 v 10:14 | Chloë Noir
Šikana, znásilnenia, útoky...Normálne zmýšľajúci človek by čakal, že keď sa niečo také stane, bude sa to riešiť. Čakal by, že vinník bude potrestaný...
No občas môže vážne len čakať.
Zdá sa, že sa rozmáha (a oooo, "prekvapivo" najmä v Ametike) čoraz viac jeden dosť veľký problém: Victim blaming.
Netuším, či má tento pojem slovenský ekvivalent, no v podstate ide o to, hodiť vinu nie na vinníka ale na obeť.

Váha je nepodstatná!

2. března 2014 v 13:39 | Chloë Noir
Prezeraním blogov a nových článkov sa občas rôznym chudnúcim blogom vyhnúť nedá a už som svoj názor na tú posadnutosť vycrtlou postavou povedala.
Jedno ma však ešte vie zaraziť a občas trochu aj pobaviť. A tým je váha. Či skôr to, ako veľmi si na nej niektoré mladé dievčatá zakladajú.
Vždy som bola názoru, že na váhe nezáleží. Ja si udržiavam v podstate rovnakú váhu už od základnej školy (a teraz som už dospelý zamestnaný človek...aspoň podľa papierov teda :D), no to isté nemôžem povedať o postave. Priberám a chudnem, no váha ostáva takmer nezmenená. A nie je to žiadna chyba v matrixe.
 
 

Reklama