Všetkých, ktorým sa páčia moje fotky, by som rada pozvala na moju FB stránku venovanú fotkám, ktoré som fotila a zároveň aj fotkám, na ktorých som ja hlavným objektom:

Me and My Life

Návrat späť

1. července 2008 v 21:09 | Chloë

Už to badám istý čas. Všetko sa zmenilo. Opäť je všetko po starom. Môj život sa znovu šinie rovnako monotónne ako to bolo predtým. Ale neprekáža mi to. Je to zvláštne ale vôbec mi takýto život nevadí. Myslela som si, že som si zvykla na tie nové okamihy, ale teraz...nemôžem povedať, že mi nechýbajú, ale keby som tvrdila, že je mi za nimi ľúto, klamala by som.
Opäť som to ja...samotárska a apatická. Ale vyhovuje mi to. Som so sebou a svojím životom spokojná.
Chloë Noir

Búrka, búrka...

27. června 2008 v 16:37 | Chloë


Tak ako aj včera, aj dnes sa ku nám pomaličky blíži búrka. Hoci mnohí búrky radi nemajú, niektorí sa ich dokonca boja, pre mňa to je ideálny čas na prechádzku.
Vonku je prázdno, cítiť len svieži, čistý vzduch a kvapky stekajúce po tvári. V ušiach sa ozýva len šumot ďažda prerušovaný burácavým hrmením.
Je to krásne a tak upokojivé.
Najčastejšie idem za búrky von, keď som nahnevaná alebo smutná. Vtedy mám dojem, že vo svojich pocitoch nie som sama, veď uznajte, taký hrom je ako výkrik a dážď ako slzy.

Update: No toľko k búrke..ako prišla tak aj odišla :(

...bez otca...

30. května 2008 v 17:31 | Chloë
...bez otca...
Život bez otca je niekedy ťažký. Najmä pre rodiča, ktorý ostal na deti sám. Ja a brat už dávno nie sme malými deťmi, ale tým sú naše potreby a nároky len vyššie.
Nie, mne otec nechýba a nikdy ani nechýbal. Najmä nie môj biologický. Úplne mi stačia tie útržky spomienok, ktoré naňho mám. Sú však okamihy, keď sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo vyrastať s otcom, s normálnym otcom, ktorý by sa o nás staral. Čo by bolo v mojom živote iné? Čo by bolo iné na mne? Sú to otázky, na ktoré niet odpovedí, otázky vyslovené len do vetra. Ale objavia sa, vždy sa objavia.
Family


Večný samotár?

29. května 2008 v 11:00 | Chloë
Večný samotár?

Sama. Už odmalička som vždy bola sama. Viem, bolo okolo mňa veľa ľudí - rodina, spolužiaci.., ale ja som sa aj tak cítila sama. Spočiatku mi to vadilo, chcela som kamarátov, chcela som niekoho, s kým by som sa mohla hrať. Pretvarovala som sa aby ma prijali. Po čase som si uvedomila, že to nie som ja, a že takto to nie je správne. Prestala som sa pretvarovať a bola opäť...sama. Ale zistila som, že mi to vôbec nevadí. Bola som spokojná s týmto spôsobom života, aj keď niekedy ma pichla závisť.
Dnes mám zopár kamarátov, skutočných kamarátov, ktorí ma berú takú aká som. Napriek tomu však viac času trávim sama. Neťahá ma to do spoločnosti. Len sem-tam si zájisť do mesta ale niekde na prechádzku.
Teraz mám však možnosť zmeniť svoj život. Už nebyť sama, ale mať niekoho bližšieho ako sú kamaráti. Ale ja stále váham. Váham, a znovu a znovu premýšľam čo robiť. Možno ešte nie som pripravená, možno ma odradzuje ten veľký zásah do súkromia, alebo možno to má tak byť. Ktovie. Úplne, od základov zmeniť svoj život. Je to lákavé. Najmä ak ide o takú zmenu. Asi by som už mala prestať premýšľať a jednoducho konať.
Chloe Noir

Keď nastane večer...

30. dubna 2008 v 21:14 | Chloë
Keď nastane večer...

Večer a noc. Najkrajšia časť dňa. Milujem prechádzky večerom alebo nocou, keď okolo vládne ticho, prerušované len zasvišťaním netopierích krídel alebo cvrlikaním oneskorených cvrčkov. Je to čas, keď už vonku nikoho niet a ja sa môžem nerušene prechádzať a vdychovať svieži večerný vzduch a vôňu prírody.
Len kráčať, jedno kam, jednoducho kráčať vpred, nerušene, v pokoji, premýšľať a rozmýšľať.
Alebo si sadnúť, ľahnúť na trávu, zodvihnúť zrak k nebu a hľadieť na hviezdy a mesiac.
Toto je moja predstava trávenia večera...

FullMoon

Čo mám rada, záľuby a záujmy

16. března 2008 v 18:13 | Chloë
Čo mám rada, záľuby a záujmy
Nie je veľmi veľa vecí, ktoré ma dokážu skutočne zaujať a tie čo to dokážu sú mi v praktickom živote málo platné.
Na pravom mieste stojí hudba. Počúvam hudbu vždy keď môžem, niekedy aj keď nemôžem. Źivot bez hudby si neviem predstaviť.
Ďalej sú to knihy.Už odmalička čítam veľa a rada.Dokážem prečítať všetko od románu až po zloženie kečupu (pravdaže okrem učebníc), ale medzi moje najobľúbenejšie patrí fantasy a horor.
Napríklad Dracula od Brama Stokera, trilógia Pán Prsteňov od Tolkiena, knihy od Edgara Allana Poea, Dušana Fabiana, Zdeňka Žemličku, Jiřího Kulhánka a mnohých ďalších.
Taktiež poézia je môjmu srdcu blízka, najmä diela Poea, Baudelaira, Apollinaira, Lukáča, Kraska, Verlaina alebo Rimbauda.
Sama tiež rada píšm. Básne a verše, ktoré som napísala, rovnako ako poviedky, sa dielam spisovateľov určite nevyrovnajú, ale o to mi ani nikdy nešlo.Skôr sú to len pokusy o vyjadrenie a zobrazenie mojich pocitov a myšlienok. S väčším zápalom pracujem na rozsiahlejšom diele s prvkami fantasy a hororu, ktoré však napreduje pomalšie ako by som chcela. Keď je nápad nie je čas, keď je čas múza sa niekde túla.
Ešte radšej ako písaniu sa venujem kresleniu. Kedysi som sa zamieriavala len na zvieratá, postupom času som však prešla od modelov šiat k postavám. Tiež sa mi zapáčilo kreslenie v štýle manga a niektoré moje kresby nesú nádych tohto štýlu.
ďalším mojím hobby je pramýšľanie. Znie to možno čudne ale je to tak. Zašijem sa do niektorého kúta v našom malom byte, tak aby ma nikto nerušil, a venujem sa len svojim myšlienkam, nech sú už akékoľvek.
Potom sú tu pravdaže ešte priatelia, s ktorými niekedy zájdem do mesta. Cigaretám neholdujem a pijem len málo, takže k mojím obľúbeným sa stala vodná fajka.
Živo sa zaujímam tiež o mágiu a mystiku rovnako ako o stredoveké božstvá, zbrane a podobne.
Našlo by sa ešte niekoľko drobností, ale tie nepovažujem až za také výrazné.

About me: Krátka charakteristika mojej maličkosti

16. března 2008 v 17:57 | Chloë

Krátka charakteristika mojej maličkosti
Som povahy prevažne tichej a zádumčivej. Som samotárka, straním sa veľkých spoločností. Okolo mňa je len málo tých, ktorých hrdo môžem nazvať priateľmi a v ich spoločnosti sa sem-tam prejavím aj ako veselá a zhovorčivá osôbka. Na svet hľadím dosť apaticky a je mi ľahostajný, ale nie natoľko aby som ho skončila. Je len málo vecí a málo ľudí, na ktorých mi skutočne záleží.

Keď som bola menšia bola som majstrom pretvárky. Chcela som zapadnúť, chcela som niekam patriť. Skrývala som svoje pocity a myšlienky, nahrádzala ich veselosťou a smiechom až som sa napokon takmer sama stratila vo vlastných klamstvách. Uvedomila som si, že nechcem byť takou akou ma chcú mať ostatní. Už som sa nechcela ďalej nasilu usmievať, keď sa mi na srdci usadil smútok alebo hnev. Už som sa nechcela ďalej tváriť, že je všetko v najlepšom poriadku, keď niečo v poriadku nebolo. Odhodila som masku a vrátila som sa k svojmu skutočnému ja.

Opísať moju povahu býva niekedy ťažké. Som náladová a z tichého potôčika sa môže v mihu stať ničivá rieka. Väčšinou som však pokojná a mlčanlivá ale niekedy som aj sarkastická a arogantná a často podráždená. Existuje osoba(najmenej jedna), ktorá ma v mihu oka dokáže dohnať k zúrivosti. Občas sa stane, že v takých okamihoch neudržím uzdu hnevu a bývam až agresívna.
Rada trávim čas osamote nad knihami alebo len rozmýšľaním nad rôznymi vecami.

Ak to teda zhrniem:
Som samotárskej, introvertnej, náladovej, melancholickej, zčasti cholerickej a mierne labilnej povahy so sklonom k dešpektu a arogancii. Som rojko a fantasta takmer nevhodný pre bežný praktický život.

About me : This Is How I Look Like

16. března 2008 v 17:43 | Chloë

This Is How I Look Like alebo Ako vyzerám
Som osemnásťročné, obyčajné, aj keď z pohľadu niektorých nie celkom normálne, dievča. Mám svoje chyby ako vo výzore tak aj v správaní, mám svoje klady aj zápory ako aj všetci ostatní.
Ako vyzerám si možno pozrieť na fotkách, ale fotky môžu aj skresľovať a ukázať osobu v inom svetle.
Chloe

Mám priemernú postavu, podľa mňa takú akurát. Keďže nemám rada slnko a teplo, a vlastne sa zo zdravotných dôvodov na slnku dlho zdržiavať nemôžem, vyzerám dosť bledo, čo ešte podporujú tmavé vlasy. Odmalička som túžila po dlhých rovných čiernych vlasoch namiesto mojích hustých kučeravých a hnedých. Zčasti sa mi môj sen splnil..Mám dlhé čierne vlasy a hoci nie sú také kučeravé ako kedysi rovnými ich nazvať nemôžem. Spočiatku ma to hnevalo ale už som sa s tým zmierila.
Oči boli modré. Tvrdím boli, pretože už dávno nie sú. Označila by som ich skôr za sivo-modré alebo sivé, niektorí tvria, že sú sivo-zelené alebo zeleno-modré. Asi to zavisí aj od nálady. Nezávisla od farby mám oči slabé, takže bez okuliarov ma možno vidieť jedine tak na fotkách a počas spánku. (Kontaktné šošovky -ani za svet!) Čo sa týka zvyšku tváre mám podľa mňa trochu väčší nos a dosť veľa pieh.

Milujem čiernu farbu a čierne oblečenie ale mám ho menej ako by som chcela. Keďže som ešte stále odkázaná na finančnú podporu mojej "drahej" mamičky je ťažké kúpiť si oblečenie, ktoré sa mi páči. Z toho vyplýva, že mám v skrini kopu nepotrebných vecí, ktorých sa dotknem len keď upratujem, pretože sa mi tie veci absolútne nepáčia. (a pritom nie som na oblečenie náročná..ale keď mi niekto kúpi ružový pulóver je to skutočne až smutné) Našťastie už začína rezignovať a ja si začínam zháňať financie.

Nemám rada očný kontakt...

6. března 2008 v 20:17 | Chloë
Nemám rada očný kontakt...oko je predsa okno do duše...a ja nechcem aby niekto nepovolaný do mojej duše nahliadal..
Colorization - Eye

Diana

3. února 2008 v 11:10 | Chloë
Diana - That´s my name
Diana nepatrí práve medzi najpoužívanejšie mená, hoci sa mi zdá pomerne obľúbené.
Kedysi sa mi nepáčilo, že takmer nikto to meno ešte nepočul. Ale práve pre tú zriedkavosť som si ho čoskoro obľúbila.
Meno Diana má však aj zaujímavý pôvod. Jeho nositeľkou bola pohanská bohyňa mesiaca, lovu, mora, vody a babica. V niektorých textoch sa píše, že bosorky po nociach, za mesačného svitu, nasledovali Dianu a počúvali jej príkazy akoby bola ich paňou.
Mnohými odborníkmi bola nazývaná aj "bohyňou bosoriek".

Kto som?

18. ledna 2008 v 15:08 | Chloë
Kto som?
"Kto som?" Otázka, ktorá sa aspoň raz mihne hlavou mnohým. Položiť si ju je jednoduché. Nájisť na ňu odpoveď už také jednoduché zďaleka nie je.
Tak kto som teda ja?
Povedať, že som sedemnásť dievča nie je to, čo by túto otázku zodpovedalo, napriek tomu, že je to pravda.
Čo teda povedať?
Som len malý bledý tieň plaziaci sa po kľukatej ceste vedúcej do neznáma, po ceste plnej tŕňov a prekážok, križovatiek a bočných cestičiek. Nezáleží mi na tom, ktorou cestou sa vyberiem, ani čo ma na nej očakáva. Nestarám sa o budúcnosť, len apaticky žijem prítomnosť kráčajúc od ničoho k ničomu. Nehľadám zmysel života ani si svoj život neplánujem. Jednoducho len kráčam a kráčam, do čiernej hmly predomnou.


Chloe Noir - Wien
 
 

Reklama