Všetkých, ktorým sa páčia moje fotky, by som rada pozvala na moju FB stránku venovanú fotkám, ktoré som fotila a zároveň aj fotkám, na ktorých som ja hlavným objektom:

Říjen 2008

Zmena je život

26. října 2008 v 15:36 | Chloë |  Me and My Life
Zmena je život

Je tak zvláštne ako sa všetko mení. A ľudia nie sú výnimkou. Ani ja nie.
Bola som trochu zvláštne dieťa. Ako bábo som plakávala málo, keď som trochu podrástla bola som tichá a najradšej som sa vždy hrala sama.
Možno to bolo aj tým, že rodiačia sa stále hádali a bili a neskôr, keď sa rozviedli, mala mama na nás málo času. Sama sa priznala, že neboli žiadne nežnôstky, žiadne maznanie. Možno to je dôvod, prečo som taká aká som, alebo bolo možno v mojom živote ešte niečo, na čo si nespomínam. Ktovie.
Prišlo však obdobie, keď sa mi zachcelo spoločnosti. Celé dni trávené osamote medzi štyrmi stenami mi nedávali veľa zaujímavých príbehov a tak som si začala vymýšľať príbehy a historky len aby ma ostatní vnímali. Už som nechcela byť tá neviditeľná šedá myška v rohu. Chcela som kričať: Aj ja som tu! Vnímajte ma! Počúvajte ma!
Získala som si pozornosť, získala som si kamarátov. Aspoň som si to myslela.
Pomaly pomaličky som sa začala strácať vo vlastnom vymyslenom svete a realita sa mi miešala s klamstvami. Čo je skutočné a čo nie? Tak som sa vždila do svojích klamstiev, že som im pomaly začínala veriť aj sama.
Ale, našťastie som sa včas spamätala. Bolo to práve to takzvané priateľstvo, ktoré ma vrátilo späť.
Čo ako som vymýšľala, čo ako som klamala, predsa som úplne nezapadla. Moje záujmy boli príliž odlišné od záľub ostatných. A tak som sa stala len akousi náhradou. Von ma volali, len ako mali všetci ostatní už niečo iné na pláne. Vždy som bola posledná na tom neviditeľnom zozname, vždy posledná, tá ktorá zapĺňala medzery.
Prišla som na to a to mi vrátilo späť môj úsudok a zdravý rozum. Už som sa viac nechcela hrať na niekoho kým nie som, najmä ak to nemalo žiaden účinok. Opäť som bola sama sebou...to tiché, mlčanlivé dievča s divnými záujmami a názormi. Všetci priatelia zrazu zmizli.
Myslela som si, ža to tak ostane, že ostanem sama, bez kamarátov. Ale...byť verný sám sebe sa oplatilo. Predsalen sa našli dušičky, s ktorými ma niečo spájalo. Bola to len tenučná nitôčka, ale aspoň niečo. A to mi dodalo odvahy.
Časom som si našla viac kamarátov, najmä po nástupe na strednú. A s tými ma už nespája len jedna tenká nitka ale priateľstvo, za ktoré som vďačná.
Aj keď som divná, s divnými názormi a ešte divnejšími záľubami, aj keď som čudná najmä čo sa týka medziľudských vzťahov, predsalen ma berú takú aká som.



My Photo 51

26. října 2008 v 15:02 | Chloë |  Photos: My Photos
Opäť stock-y, ktoré nevyšli tak ako mali...musím nejako poskúšať ako nastaviť svetlo aby boli tie fotky ostrejšie..lebo s takýmito sa veľmi zle pracuje...

Chloe

Milan Rúfus - Verš

14. října 2008 v 16:13 | Chloë |  Poetry
Verš

Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam je jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spevajú ústa básnika:

- Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika. -
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.

Štefan Žáry - Kotva a krídla

14. října 2008 v 16:12 | Chloë |  Poetry
Kotva a krídla

Kotvu i krídla mám.
Stojím i výšky meriam.
Som človek a nie plaz.
Som človek, nie som žeriav.
Skúste ma uväzniť -
vzopnem sa, dosť mám sily,
aj s klietkou vyletím
do voľnej modraviny.

Ján Kostra - Každý deň

14. října 2008 v 16:09 | Chloë |  Poetry
Každý deň

Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary -
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece -
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.
Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.
Každý deň stretnúť človeka.
Každý deň stretnúť človeka.
Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,
jedno, či sedíš na lavičke v parku
alebo trpíš obrátený k stene.

Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.

Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.